(Po)svadobné zamyslenie

Väčšinou, keď sa povie svadobná fotografia, myslia sa štylizované portréty na lúke, v kaštieli, atď. Týchto vidím na facebooku najviac, ale vždy by som chcel vidieť viac. Teda ani nie tak vidieť, ako skôr cítiť. Chcel by som cítiť a prežiť atmosféru, aká vládla počas dňa. Chcem si pripomenúť ten dopoludňajší stres a chvat, keď všetci doma pomáhajú – totiž s odstupom času je to milá spomienka :).

Rád by som videl, ako sa zvítali rodiny, ktoré sa možno dlhšie nevideli. Chcem vidieť, ako sa objímajú priatelia z väčších diaľok, ako prichádza babička, aká vyparádená je malá neterka, ktorej je už možno dlho a nechápe, čo sa vlastne deje. Chcem mať zdokumentované, ako nám žehnajú rodičia. Možno najcennejšia fotka by bola tá, kde by sa otec snažil nenápadne utrieť slzu. Chcem vidieť susedov, ako spoza brány so záujmom sledujú toto divadlo. Príde mi to milé. V kostole chcem okrem navliekania prstienkov vidieť oddané pohľady mladomanželov, možno hrdosť, možno bázeň. Koľkokrát sobáši kňaz, ktorý mladých pozná a povie niečo z ich života, príbeh, pri ktorom sa všetci zasmejú alebo sa ešte-snúbenci dojato pozrú na seba. Chcem vidieť, kto každý prišiel, možno vzadu sedeli nečakaní kolegovia alebo kamarát z detstva, o ktorom som si myslel, že na mňa už zabudol. A chcem vidieť aj fotky z hostiny, ako sa ľudia bavia, tancujú, skáču, chcem vidieť aj tie zašumené fotky keď už je naozaj tma a foťák ledva ostrí.

Áno, áno, samé emócie. Viem, že sú aj ľudia, ktorých toto ruší či až rozčuľuje. Pre takých nie je tento článok ani fotky.

Pri prezeraní fotiek venujeme jednému záberu možno sekundu-dve a klikáme ďalej – hlavne, ak je fotiek 3000. Čo z toho, že je fotka na prvý pohľad ľúbivá, keď o sekundu na ňu zabudnem? Tak si myslím, že nie je podstatné zdieľať len tie najkrajšie portréty, ale radšej celý príbeh s atmosférou, emóciami, prekvapeniami. Hoci aj nebude dokonale zaostrené, hoci bude viac šumu, hoci nezainteresovaný divák, ktorý rodinu nepozná, nepochopí, načo tá fotka vznika.

Chcel by som, aby keď si ľudia pozrú fotky o pár rokov, nevyvolali v nich len sekundový estetický vnem, ale aby spustili spomienky na pocity, vône, miesta, nálady. Urobil som aj „šalené“ fotky, ktoré sú možno zbytočné, napr. rifle a červené tramky nevesty v kaderníctve (kto Martušku pozná, vie, že je to jej štýl a preto na fotke stačia tie rifle a červené tramky), nakrájaný orechovník na stole (mamka nevesty všetkých hostila a dbala, aby sme neboli hladní, pretože do hostiny zostávalo ešte pár hodín), ako si ženích ešte poslednýkrát leští topánky na chodbe pred bytom (lebo krém smrdel :)), ako sa brat nevesty holí v kúpeľni (to je asi najnepochopiteľnejšia fotka, ale veľmi som ju chcel), pohľad na displej kamery (otec a brat ženícha sú kameramani), jahodu v šampanskom z nadhľadu, pričom sa pohár ani nedá rozpoznať (takú fotku asi nemá nikto:)).

Niekoho možno zaujíma aj technická stránka. Fotil som dvomi bezzrkadlovkami Sony Alpha (a6000 a NEX6) a mal som 8 objektívov, z ktorých som použil 5 (4 pevné, jeden zoom). Nafotil som okolo 1200 záberov. Na druhý deň po svadbe som zdieľal prvých 25 fotiek, na ďalší deň ďalších 35 a tri dni po svadbe už bolo 75 podľa mňa najlepších a najdôležitejších fotiek na svete (na facebooku :)) Zvyšné fotky dostanú mladomanželia o pár dní neskôr. Prečo sa nám zdá normálne čakať na fotky mesiace či pol roka?

Chcem sa veľmi poďakovať Martuške a Adamovi, že mi verili, hoci som to robil prvýkrát. Ďakujem aj ich rodičom a rodinám, medzi ktorými som sa cítil veľmi príjemne. Veľmi si cením, že mi umožnili všetko zdieľať, dokonca sa sami tagovali :).

Toto zamyslenie aj s komentármi iných fotografov si môžete prečítať na portáli ePhoto.sk.