Fotenie koncertu klasickej hudby

Nedávno som fotil pre Štátnu filharmóniu – znie to dosť dobre, nie? :). Išlo o dva koncerty festivalu Košická hudobná jar 2017. Jeden menší, 10 poľských violončelistov v Tabačke, druhý už mega veľkolepý koncert v Dome umenia so symfonickým orchestrom z Maďarska, s tromi sólistami a dvomi zbormi.

Chcel som sa na to čo najlepšie pripraviť, tak som skúšal niečo “vygúgliť”. Našiel som len pár starých článkov o fotení rockového koncertu. Tie mi príliš nepomohli, keďže fotiť búrlivý rockový koncert so svetlami, dymom, skákaním a koženkami bude niečo úplne iného ako fotiť koncert, na ktorom vystupujú umelci vyobliekaní do frakov a rób a v hľadisku sedia asi tie najpozornejšie uši z okolia. Navyše, niekoľko rokov staré články sú dnes trochu neaktuálne aj po technickej stránke. V tomto článku teda prinášam svoje skúsenosti.

Príprava

Pár dní pred koncertmi som sa stretol s miestnym fotografom, ktorý mi vysvetlil, čo sa odo mňa očakáva a poukazoval mi priestory a miesta, z ktorých môžem fotiť. Tu je to trochu (o dosť :)) prísnejšie ako na rockovom koncerte – pohybovať sa je možné len počas potlesku alebo počas prestávky. Žiadny divák/poslucháč by sa nepotešil, keby mu fotograf clonil výhľad alebo keby rušil pobehovaním. Ďalej, nie je dobré približovať sa k umelcom. Tí sa potrebujú maximálne koncentrovať na náročnú hudbu. Na rockový koncert sa prídu ľudia vyblázniť, preto ich nejaký fotograf vôbec nezaujíma alebo mu dokonca pózujú. Pri klasickej hudbe sa ľudia sústredia, a preto sú citlivejší na akýkoľvek ruch.

Na prvom, menšom koncete bolo 5 príležitostí na presun, na druhom len 4. Preto sa oplatí si ešte pred začiatkom premyslieť, kedy sa kam presuniete. V Tabačke to bolo jednoduché, tam sa dalo fotiť len z bočných uličiek, z balkóna a spoza javiska. V Dome umenia som však napočítal 11 dverí, ktorými sa dalo vojsť do sály a na balkóny. Tieto boli poprepájané labyrintom rôznych uličiek a chodbičiek, zákutiami, schodiskami a vestibulmi. Rozvrhol som si, že začnem fotiť z vchodu na javisko, odkiaľ som zachytil dirigenta. Potom som obišiel celú sálu a vošiel som hlavným vchodom vzdu. Tam si ma všimol jeden pán a rázne ma začal napomínať, že fotenie je zakázané. Nemohol vedieť, že som objednaný fotograf. To mu vysvetlila až jedna z organizátoriek, ktorá bola nablízku. Napriek tomu sa nezdalo, žeby sa úplne upokojil. Píšem to pre vysvetlenie, akí sú niektorí ľudia citliví. Počas ďalšieho potlesku som vyšiel na zadný balkón a nakoniec na bočný. Keďže na jednom mieste strávite aj 20 minút, je dobré vybrať také s dobrým výhľadom. Na druhej strane, výhoda je v tom, že keď máte nafotené, môžete si vychutnávať hudbu :).

Čo fotiť

V mojom prípade sa vyžadovalo len 4-5 záberov do recenzie, kde by bolo vidno dirigenta, sólistov, celok a prípadne “klaňačky”. Kto by však dokázal za dve hodiny nafotiť len 4-5 záberov? 🙂

Najdôležitejším človekom je dirigent, ktorý celé dielo naštudoval a vedie hudobníkov. Môžeme zachytiť výrazy jeho tváre, očný kontakt so sólistom a rôzne gestá.

Asi najlepšie sú veľkolepé až búrlivé gesta, pričom by malo byť dobre vidno jeho paličku. Zaujímavo ukáže, ak necháme paličku, aby sa rozmazala vplyvom pohybu a dlhšieho času uzávierky. Vnesie to do záberu trochu dynamiky.

Pozornosť si zaslúžia aj sólisti. Ak je ich viac, potom je najpoužiteľnejšia taká fotka, na ktorej spievajú všetci súčasne.

Okrem toho môžeme odfotiť aj detaily jednotlivcov v ich vrcholných chvíľach. Keďže nevieme, kedy taká chvíľa nastane, je lepšie fotiť viac a neprestať pri prvom použiteľnom zábere. Navyše, v búrlivých pasážach sa ľahko stane, že sa pred tvárou sólistu mihne palička alebo celá ruka dirigenta, niekto bude mať zatvorené oči a pod.

Kto nie je lenivý, môže odfotiť aj ďalších hudobníkov. Možno sa potešia, ak im pošlete pár záberov. Ja som napr. odfotil zboristov a potešilo ich to. Títo mladí ľudia sa dokonca sami tagovali na fotke. Keďže počas vystúpenia sa sústreďujú na hudbu a z javiska vidia pravdepodobne len tmu v hľadisku, fotky im môžu potom priblížiť celkovú atmosféru.

Dôležité sú aj zábery celku, hlavne ak je sála plná :). V opačnom prípade by to bolo trochu trápne. Vtedy by bolo asi vhodné voliť také kompozície, aby sa to nejako nenápadne “zamaskovalo”.

Na záver pekne ukážu “klaňačky”. V Tabačke som ich fotil spoza pódia, čo je možno trochu netradičné.

V Dome umenia zasa z balkóna. Odtiaľ som si mohol priblížiť aj umelcov aj zachytiť celkovú atmosféru v sále. Z prízemia by som riskoval, že neuvidím všetkých hudobníkov, keďže pódium je vysoko nad zemou.

Technika

Použil som svojich miláčikov, Sony a6500 a a6300. Na a6500 so stabilizovaným senzorom som naložil veľkú Sigmu 50-100/1.8 Art a týmto aparátom som nafotil väčšinu záberov. Na a6300 som najviac využil Samyang 12/2 pre širokouhlé celky. Pár záberov som urobil aj so Sigmou 19/2.8 Art a úplne minimum so Sony SEL 35/1.8. Všetky tieto moderné objektívy majú výhodu, že ich netreba pricláňať aby boli dosť ostré. Niekoho možno bude zaujímať, že za 2 hodiny fotenia a celkovo asi 500 záberov zožrala a6500 s veľkou Sigmou 25% batérie, a6300 s menšími objektívmi len 15% (pripravujem aj “geeky” článok o spotrebe týchto fotoaparátov pri rôznych nastaveniach, podložený meraniami ampérmetrom a osciloskopom).

Obrovskou výhodou mojich miláčikov (ale aj iných moderných bezzrkadloviek) je, že dokážu fotiť s úplne tichou uzávierkou, teda pri fotení sa neozve absolútne žiadny zvuk. A myslím, že pri fotení na takomto koncerte je to vec na nezaplatenie. Netvrdím, že mechanická uzavierka zrkadloviek je extrémne rušivá, ale predsa – úplne ticho je úplne ticho. Nemusíte čakať na forte orchestra aby ste mohli (doslova) “cvaknúť”. Úplne smelo môžete fotiť aj v tých najtichších pasážach s istotou, že nevyrušujete ani majiteľov tých najcitlivejších uší. Navyše nikto ani netuší, že pri stlačení spúšte ste neurobili len jeden záber ale 3-4.

Expozícia

Umelci v čiernych oblekoch a bielych košeliach vystupujú pred úplne čiernym pozadím a sú osvetlení bodovými svetlami. Zvyšok sály je ponorený v tme. Automatický režim by určite nebol spoľahlivý, pretože by sa snažil z čiernej urobiť sivú. Do úvahy teda pripadajú poloautomatické alebo manuálny režim.

Ja som použil poloautomatický manuálny :). Je to režim M, kedy si nastavím clonu (zväčša otvorenú na maximum) a čas (okolo 1/125) a výpočet ISO nechám na procesor fotoaparátu (ISO Max nastavené na 25600, v skutočnosti najvyššia hodnota bola asi ISO 8000, najčastejšia hodnota okolo ISO 2000). Meranie expozície je celkové, musím mu však dopomôcť nastavením korekcie. V tom mi pomáha jednak histogram a jednak odhad. Tu je ďalšia výhoda bezzrkadlovky – histogram aj živý náhľad vidím už pri komponovaní, pred stlačením spúšte. Ak fotím širokouhlý celkový záber sály, kde prevláda tmavé hľadisko a osvetlené javisko tvorí len malú časť, nastavím kompenzáciu expozície napr. na -2, možno aj -3 EV. Pri väčšom priblížení, kde stále dominuje čierne pozadie, ale zároveň záber obsahuje aj svetlé miesta (košele, tváre, svetlá podlaha pódia), bude kompenzácia povedzme -1 EV. Ak mám záber, v ktorom sú svetlé a tmavé miesta v pomere 1:1, potom je kompenzácia 0 EV. Tento odhad sa dá časom vycibriť. Výhodou je, že jediné, čo potrebujem upravovať, je kompenzácia expozície a uvažujem v hodnotách EV. Ak by som chcel trochu pricloniť alebo zmeniť expozičný čas, nepotrebujem prepočítavať, ako mám zmeniť ostatné parametre, aby zostala expozícia rovnaká.

Pri použití manuálneho manuálneho režimu by sme expozíciu nastavovali buď clonou (čo však mení hĺbku ostrosti a uberá svetlo dopadajúce na senzor) alebo časom (kde však musíme dávať pozor, aby sme sa nedostali na také hodnoty, pri ktorých by sa nám obrázok rozmazal) alebo ISOm. Zdá sa mi však, že je prirodzenejšie rozmýšľať v relatívnych hodnotách EV a nie v absolútnej stupnici ISO hodnôt.

Niektoré články odporúčali využiť bodové meranie expozície, no mne sa zdá trochu ťažkopádne, pričom neprináša žiadnu výraznú výhodu.

Zaostrovanie

Zase musím pochváliť svojich miláčikov. Majú po 425 zaostrovacích bodov (mriežka 25 x 17) s fázovou detekciou, ktoré pokrývajú senzor po celej ploche (vyše 90%). Navyše majú zabudované vynikajúce sledovanie objektu. Vďaka tomu prakticky nemusím meniť ostriace body. Zaostrím hociktorým, ktorý je práve zvolený a fotoaparát kontinuálne sleduje objekt. Na displeji vidím zelené štvorčeky, ktoré sa držia zvoleného objektu a ja môžem prekomponovať ako chcem. a6500 má navyše dotykový displej, takže zmena bodu je otázkou jedného dotyku. Dokonale funguje aj zaostrovanie na oko – kto raz vyskúša, už ináč fotiť nechce :). Aparáty ani raz nezaváhali, hoci bolo svetla málo, v kontinuálnom režime vynikajúco fungovala aj adaptovaná Sigma 50-100/1.8. Manuálny Samyang 12/2 som zaostroval s využitím Focus Magnifiera a Focus Peekingu. Nebol to vôbec žiadny problém.

Vyváženie bielej a ďalšie drobnosti

Vyváženie bielej som nechal na automatiku. Funguje veľmi dobre a pri fotení do RAW je to aj tak jedno. V postprocese som urobil iba drobné úpravy. Na rozdiel od rockového koncertu, tu sa svetlo nemení a je jednofarebné.

Našťastie bolo aj kvalitné, neblikalo, takže som mohol bez problému používať tichú elektronickú uzávierku. Pri menej kvalitnom osvetlení by sa mohli na fotkách objaviť škaredé tmavé horizontálne pásy.

Ani nepíšem o tom, že pri fotení takého koncertu nepoužívame blesk.

Záver

Fotenie tohto typu koncertu je skôr oddychovka. Myslím si, že najdôležitejšie je byť nenápadný, nerušiť, zoznámiť sa s priestorom a trochu romýšľať. Tichá technika so svetelnými objektívmi a primeraným rozsahom je dobrá (a je fuk, či sa označuje za profesionálnu alebo nie). Tiež je vhodné sa primerane obliecť. Ak to vydrží dirigent a umelci, vydrží aj fotograf :). Fotky by mali byť hotové čo najskôr, ideálne nasledujúci deň. O týždeň by už nikoho nezaujímali.

Fotky sú publikované tu: http://operaslovakia.sk/skoncil-sa-62-rocnik-kosickej-hudobnej-jari/,

ďalej tu: https://www.mso.hu/hu/media/kassai-vendegszereples

a ešte na „fejsbúkoch“ 🙂

Článok je publikovaný aj na ePhoto.sk.